Gabriela Rothmayerová

Niet na Slovensku intelektuála, ktorý by pevnejšie a neochvejnejšie stál na tradícii a hodnotách konzervativizmu. A ktorý by vzbudzoval také vyhranené emócie: ľavicoví liberáli sa až otriasajú hnusom už len pri vyslovení jeho mena, tobôž nad jeho názormi, a – to je pozoruhodnejšie – na meno mu nevedia prísť ani v pravom spektre. Akoby mu ani vlastná mať (či dieťa, ktoré založil, teda KDH) nerozumeli.

Vynadať Jánovi Čarnogurskému – na stačí dostatočne nafúkané ego. Skúmať jeho životný príbeh je zložitejšie. Podujala sa na to novinárka s bohatou žurnalistickou a životnou skúsenosťou Iva Kerná. Sama svoju kariéru začínala v šesťdesiatych rokoch v kultovom Kultúrnom živote. Neskôr žila s manželom novinárom vo vtedajšom západnom Nemecku, jej autentický obzor je široký aj vďaka štúdiu a záujmom o históriu i literatúru. Stala sa dôstojným partnerom v dialógu Áno a nie Jána Čarnogurského, knihe s nenáhodným biblickým názvom, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Z tempa rozprávania a šírky záberu usudzujem, že to bol aj pre Ivu Kernú zaujímavý zážitok. Na prezentácii v Klube spisovateľov povedala: „….najpozoruhodnejšie bolo, že v jeho vyjadreniach (J. Č.) nebola ani stopa bolestínstva, ukrivdenosti či narcizmu. Ján Čarnogurský nielenže je slobodný, ale aj oslobodený od týchto vlastností. Pri otázkach, ako hodnotiť jeho jednotlivé rozhodnutia, či ide o víťazstvo alebo prehru, videl v tom iba terminológiu. Prehrať niekedy môže znamenať víťazstvo.“

Kniha je tematicky rozdelená na etapy detstva v rodine katolíckeho intelektuála, rodáka z Malej Frankovej, Pavla Čarnogurského, etapu štúdií, advokátskej praxe a – po vylúčení z nej – otvoreného odpadlíctva od režimu (disidentstva), etapu väzenia a revolúcie, etapu zakladania politickej strany a zároveň vstupu do vlád a potom etapu nezávislej politiky, po odchode z hnutia, ktorému dal tvár i tvar.

Detstvo Jána Čarnogurského výrazne poznamenala angažovanosť jeho otca, ale – myslím si – aj charakter jeho mamy, matky piatich detí. Až sa človeku nechce veriť, ako chladnokrvne, a pritom s citom riešila doslova dramatické okamihy v živote. Nielen tie po uväznení otca jej piatich detí, keď úplne bez prostriedkov odišla z Bratislavy do Malej Frankovej, ale ukážková je napríklad scéna z vojny, keď Nemci prehľadávajú ich rodinný dom a ona stojí s dieťaťom v náručí pod schodmi. „Čo je tam hore?“ opýta sa vojak a pani Čarnogurská chladnokrvne odvetí: „To isté čo dolu. Nech sa páči pozrieť…“ A hore v podkroví je židovská rodina, ktorú Čarnogurskí – za cenu hroziaceho trestu smrti – skrývajú. Obrázok ako z Polnočnej omše! Epizóda má pokračovanie, členka tejto židovskej rodiny pomohla potom omnoho neskôr mladému Jánovi pri jeho prijímačkách na školu – lebo napriek samým jednotkám, mal zakaždým problém prekonať tieň, ktorý sa za ním vliekol v podobe politickej angažovanosti jeho otca. Povrchný čitateľ plochej žurnalistiky má na túto postavu slovenskej histórie jasný negatívny názor a nepára sa s ním. Jeho syn a zároveň človek, ktorý históriu vidí v kontexte, ponúka hlbší pohľad, a aj v tom je táto knižka zaujímavá. Lebo tieň otca akoby ešte u ľavicových liberálov negatívne násobil vlastné konzervatívne postoje Jána Čarnogurského. Lepí sa na neho ako blato. Alebo niečo ešte horšie.

Mám s tým vlastnú skúsenosť: keď sme nedávno zbierali podpisy pod iniciatívu Zjednotení za mier, niektorí mladí ľudia, otriasajúc sa hnusom pri mene Čarnogurský, odmietli pridať sa tam, kde je on! Viem, že by sa pri tom pobavene usmieval, lebo je to človek na odpor trénovaný, a akoby sa ho ani nedotýkal. Nemá v sebe ani stopy pýchy, akoby každú skúsenosť – negatívnu či pozitívnu, to je jedno – vedel zužitkovať. Neprináša mu to vždy spoločenský úspech, ale čo je to úspech?

„To sú ťažké momenty v živote, keď človek zrazu nemôže robiť povolanie, na ktoré sa toľké roky pripravoval, tvrdo študoval…“ uvažuje v rozhovore Iva Kerná, a Ján Čarnogurský odpovedá:

„Takto som to nevnímal. Nemal som z toho, že robím robotníka, nijaké frustrácie. Ani moja rodina. Samozrejme, že plat bol nižší ako advokátsky príjem. Ale už mi nič nebránilo a mohol som otvorene, cez telefón posielať príspevky do Hlasu Ameriky…“

Na otázku Ivy Kernej, že nejde len o peniaze, ale aj prestíž, doplní:

„Práve ako advokát, ktorého vyhodili, som mal väčšiu prestíž, bol som zaujímavejší pre ľudí. A fyzická práca ma neponižovala, ešte ako študent som chodil brigádovať a nesmrdela mi nijaká robota. Mali sme to v rodine, aj otec tak pristupoval k životnej zmene, keď sa z poslanca snemu stal „príslušníkom vládnucej robotníckej triedy“.“

To je celkom iný prístup, než aký sa traduje v našej novodobej žurnalistike, kde všetci „trpeli“. Najmä potomkovia komunistov z rokov päťdesiatych, keď už neboli privilegovaní, ale „vyhnaní“ medzi robotníkov…

Pri zbieraní podpisov pod deklaráciu Zjednotení za mier, písala som si s Petrom Uhlom, najdlhšie väzneným disidentom (spolu vyše 9 rokov). Ani on nikdy nehovorí o krivdách a nikdy nie je bolestínsky. Do istej miery je v charaktere Jánovi Čarnogurskému podobný: aj on každú skúsenosť zužitkuje a aj on vie, že v boji človek utŕži rany. Napísal mi vtedy, že mám Janka Čarnogurského pozdraviť a že ho má rád. V čase disentu často pri pobyte v Prahe prespal u nich na matraci v kuchyni. Pritom niet azda hodnotovo rozdielnejších ľudí, ako sú títo dvaja muži! Petr Uhl je bytostný ľavicový intelektuál – taký, akých Ján Čarnogurský „tak akademicky viní“ za stúpajúcu horúčku sveta…- sem by sa hodil smajlík, ale je skôr smutné, že podobné dobré ľudské vzťahy sa akoby úplne vytratili. Ako keby sme mohli žiť len v nenávistiach.

Kniha je dôkazom sčítanosti a hlbokých vedomostí Jána Čarnogurského, a to nielen z politiky a histórie, ale aj krásnej literatúry. Spomenie napríklad, že na román Heinricha Bolla Biliard o pol desiatej si spomenul, keď sa uchádzal o účasť na prvých rokovaniach s ustupujúcou vládnou mocou po novembri 1989.

„(Román) symbolizuje osudy nemeckého národa na živote troch generácií architektov, kde otec staval, syn vyhadzoval do vzduchu a vnuk renovoval… No a na ten obraz som si spomenul, a navrával som si, že viem zbúrať politický režim, a že viem nový aj postaviť. Pustili ma z väzenia a uplynuli dva dni a idem rokovať do Prahy o novej vláde. Bol som spokojný. Bol som vo svojom živle.“

Dnes sa zdá, že politiku vie robiť hociktorý obyčajný človek, že nevyžaduje iné, len elán a dobre nabrúsený jazyk… Máloktorého politika možno dnes stretnúť napríklad pred Steinerovým antikvariátom alebo v Univerzitnej knižnici – Ján Čarnogurský akoby zosobňoval výrok – bojte sa politikov, ktorí nečítajú.

Sám ale asi nie je príkladom úspešného politika, ak za úspech považujeme vládnutie, moc. Najsilnejším príkladom je jeho postoj k rozdeleniu republiky. Hoci ho svojím výrokom vyvolal (samostatná hviezdička, samostatná stolička…), jeho politická strana nehlasovala ani za deklaráciu o zvrchovanosti, ani za ústavu Slovenskej republiky. Vysvetlenie ponúka Ive Kernej: KDH sa cíti byť v istom zmysle nositeľkou skúsenosti a dedičstva Ľudovej strany a predvojnovej republiky. Za žiadnych okolností nechcel uškodiť Slovensku, aby sa ocitlo mimo hlavného prúdu delenia sveta po skončení studenej vojny. Aj preto sa tak silno angažoval za víťazstvo koalície SDK vo voľbách v roku 1998 a odstavenie od moci Vladimíra Mečiara, ktorého Západ vnímal ako ohrozenie neoliberálneho modelu Európy, aj preto bol ochotný odísť zo strany, ktorú zakladal – keď už chcel slobodne vyjadrovať názory, nie zhodné s názormi KDH.

Celkom osobitným príkladom je jeho kandidatúra za prezidenta Slovenskej republiky. Išiel do toho súboja, kde musel tušiť porážku. Nepodporilo ho ani hnutie, ktoré zakladal.

Vo voľbách získal 0,6 percenta hlasov a skončil na deviatom mieste. Stálo mu to za tú skúsenosť? Ale veď na začiatku jeho politického angažmán boli práve takéto boje: kto by si bol mohol v roku 1970 pomyslieť, ako sa skončia?

Rozhovory nie sú vedené ako na eštébé (metóda, ktorú si osvojili takmer všetky médiá), Iva Kerná odkrýva vrstvy života respondenta so záujmom poznať ho, odhaliť súvislosti. Nie vždy s ním súhlasí, ale nemá potrebu ho porážať, usvedčovať. Vie, že tretím v hre bude čitateľ, ktorý si sám utvorí názor. Predsa len by sa mi žiadala otázka, ako je Ján Čarnogurský dnes spokojný s modelom Slovenska, ktorému svojou činnosťou pomáhal na svet (privatizácia, sebectvo, kultúrna nivelizácia, vulgárnosť, odcudzenie…) – ale to je možno téma už na inú knihu.

Pri čítaní Áno a nie Jána Čarnogurského som si uvedomila, že takmer niet veľkého umeleckého diela, ktoré by nevychádzalo z narúšania tradícií. Že svet by bol nudný a plochý, ba aj menej spravodlivý, ak by sa človek predsa len nepokúsil prekračovať vlastný tieň. A že vzdelaný, rozhľadený človek akým Ján Čarnogurský nesporne je, musí o tom vedieť. Ako to, že nemá o svojom koncepte pochybnosti? To je výzva na polemiku. A to je aj osobitný prínos tejto knihy. Bez predsudkov, s rešpektom. Kto túto výzvu prijme?