Založ si blog

Ťažká kniha B. Schmögnerovej z neľahkých čias

Brigita Schmögnerová napísala ťažkú knihu. Z prezentácie som ju niesla domov Márii Kráľovičovej, asi najťažšiu, akú som kedy mala v taške

Kniha je ťažká nielen hmotnosťou, ale najmä váhou faktov a argumentov, sumou poznania, no najmä matériou na premýšľanie. Každý politik v reálnom čase musí prijímať zložité rozhodnutia a zohľadňovať  pritom tisíc okolností, ktoré svojím rozhodnutím ovplyvní. V pokojných časoch je výkon ministerskej funkcie možno čistá slušná byrokracia. Aj tá síce vyžaduje fortieľ, no nespôsobuje zemetrasenie.  Brigita Schmögnerová také šťastie nemala, vo funkcii, ktorú prijala, musela do života uviesť aj veľmi bolestivé reformy. V čase jej pôsobenia vo vláde sa zaužívalo – a médiá to veľmi radi šírili –, že Schmögnerová je Brutálna Brigita; Ján Čarnogurský sa v dobovom rozhovore vyjadril, že je vo vláde pravicovejšia ako Mikuláš Dzurinda.

Ako to bolo naozaj? Bolo to skutočne tak? Aj o tom je Kniha o vládnutí z rokov 1994 – 2002 (Veda 2016). Čitateľ si pripomenie, aký bol stav republiky a stav politických strán v oných rokoch, turbulencie i krízy, nádeje i zmarené nádeje.

Bola som v rokoch 1990 – 1994 poslankyňou  za SDĽ ,ale Brigitu Schmögnerovú som nepoznala, ba vôbec som netušila o jej existencii. Myslím, že ju nepoznala ani členská základňa SDĽ. V marci 1994 bola na stáži v USA, kam ju vyslal Michal Kováč a tam ju zastihla aj nominácia do vlády Jozefa Moravčíka na post ministerky financií za SDĽ. Keď prišla, prekvapila a azda až oslnila tým, aká bola triezvo kultivovaná, vecná, akoby ani nemala žiadne emócie. Prijali ju aj pravicové médiá, čo bola spočiatku jej veľká výhoda. Síce postkomunistka, ale taká iná, začula som vtedy z kuloárov.

V niekoľkomesačnej Moravčíkovej vláde bola podpredsedníčkou a ministerkou financií a zapísala sa tým, že ju nemôžu nedoukovia opiť rožkom ani klásť jej  otázky typu – a pôjdete do vlády s tým a tým? – čo je evergreen našich médií.

Vo svojej knihe urobila Brigita Schmögnerová dôslednú inventúru nielen z času vládnutia, ale aj z času bezvládia, resp. upadania do bezvládia strany, ktorá ju na obežnú dráhu politiky vyniesla.

V dvanástich kapitolách podáva rozvážnu úvahu o tom, čo sa stalo a ako sa to stalo. Dôsledne rozlišuje odborné stanoviská a politické postoje k nim a – možno na prekvapenie tých, čo si ju pamätajú s tým epitetom (brutálna Brigita) – je vo svojich politických postojoch konzistentná: napriek tomu, že vzišla z postkomunistickej strany,  jej politické hodnotenie je dôsledne sociálnodemokratické. Čo jej možno aj vynieslo v strane, bolestne sa rodiacej z umŕtveného organizmu, dosť nepriazne.  Ako ministerka za SDĽ sa totiž stala aj vrcholnou politickou predstaviteľkou tejto strany a jednoznačným, nekompromisným, populizmus absolútne odmietajúcim postojom sa pričinila o názorové odlišovanie jednotlivých segmentov.

Už, žiaľ, nebohý minister obrany a kancelár prezidenta (predtým podpredseda FZ ČSFR) Jozef Stank jasnozrivo hovorieval: vedenie musí stranu viesť, ale nesmie ujsť tak ďaleko, že členstvu ukazuje chrbát. Myslím si, že toto sa stalo v SDĽ. Nesporne vzdelané a nesporne kvalifikované vedenie SDĽ „neunieslo“ záťaž svojho členstva. Ktoré ako každé členstvo je rôznorodé a určite nie geniálne, ale treba s ním rátať, aj ho počúvať. (Iným slovom sa to volá demokracia. ) Politickú stranu však nevolia iba jej členovia (príkladom by mohla byť KSS), preto sa zdá, že postup vedenia, ktoré ukázalo členstvu chrbát, ale priviedlo stranu do vlády, bol správny. A toto je ďalšie poznanie z Knihy o vládnutí: má strana so štrnásťpercentným ziskom hlasov dosť „žetónov“ na to, aby zásadným spôsobom ovplyvnila chod vlády? Má sa o takú rolu uchádzať? Čo jej to prinesie? Ako má vystupovať, aby nezničila svoju povesť, ale zároveň nezničila vládu, ktorej je členom? Mala SDĽ správny odhad?

Veľmi zlý, médiami však vtedy podporovaný, bol hazard so zamlčaním značky (SDĽ) a vytvorenie Spoločnej voľby v roku 1994. Z odstupu času je viditeľné, že to nebolo spojenie rovnocenných strán, iba (v nejednom prípade vydieračský) pokus funkcionárov neživých organizmov vyniesť sa na chrbte SDĽ do parlamentu. SDĽ skončila katastrofou vo chvíli, keď chcela preskočiť samu seba. Vytváranie Spoločnej voľby, ktorá bola voľbou funkcionárov, nie voličov, takmer (pár desiatok percent nad zákonom predpísaných 10 pre koalíciu) ohrozilo parlamentnú existenciu SDĽ. Vtedy sa ešte zachránila.

Zlý odhad sa podpísal aj na dovtedy nespochybniteľnom vodcovstve Petra Weissa. Úplný zvrat vo vývoji SDĽ nastal jeho odchodom z pozície lídra a dodnes nie jasne vysvetleným čachrovaním, kto sa má stať jeho nástupcom. Roberta Fica, jednoznačného pretendenta na post predsedu, čudne „odstavil“ Ľubomír Fogaš a delegáti zjazdu potrestali tieto čachre tým, že za predsedu zvolili tretieho,  Jozefa Migaša. Na jeho pôsobenie má Brigita Schmögnerová vo svojej knihe ambivalentný názor.  Akoby mu od začiatku nedôverovala, hoci sa nepotvrdili podozrenia, vtedy tiež hojne živené médiami, že to bude Mečiarov trójsky kôň.  Autorka  zaznamenáva, ako sa vyvíjali vzťahy vo vedení SDĽ. Spor medzi ňou a predsedom Jozefom Migašom bol vlastne personifikovaným sporom o to, či bolo rozhodnutie ísť do vlády správne:  Brigita Schmögnerová bránila vládu, ktorej bola členkou, a Jozef Migaš bránil stranu, ktorej bol predsedom. Ale do vlády išla táto strana potom, ako jej to odsúhlasili orgány strany, ktoré však počas vládnutia bezradne hľadeli na únik voličstva…

Ešte predtým, teda pred voľbami v roku 1998, SDĽ „priznala farbu“ – nastúpila ako tím, na jej čele boli  ôsmi lídri, všetci v červených tričkách. Chtiac alebo nechtiac, nepokúšali  sa splynúť s módnejšími farbami,  lebo tie majú iných voličov. Prinieslo to SDĽ vyše 14  percent. Aj voličská účasť bola najvyššia od roku 1989 – 84,24 % percenta. Opojné víťazstvo sa počas vládnutia stalo opicou. A z tej sa už SDĽ nespamätala.

Brigita Schmögnerová podrobne zaznamenáva pytačky Vladimíra Mečiara a jasnozrivo pomenúva , čo veľmi dlho traumatizovalo stranu vnútri: vzťahy obyvateľov (voličov ) k HZDS a SDĽ boli diametrálne odlišné od vzťahov funkcionárov týchto strán. Aj médiá vytvárajú už roky od prevratu atmosféru, že sú na Slovensku tzv. slušní ľudia, a potom tí, čo „majú rovnakú DNK“: aj keby sa tvárili navonok ako zelený melón, to červené vnútro nezaprú. Mali ho podľa médií tak HZDS, ako neskôr SOP. A tieto pnutia medzi členskou základňou (resp. voličstvom) a vedením strany, hrozili často výbuchom, hoci svár bol do nich vnášaný rafinovane a možno aj zámerne zvonka.

V skutočnosti sa práve SDĽ pokúsila pred tvárou verejnosti nezapierať svoju minulosť, nezavrhovať ju ako vlastný životný príbeh, ale v strastiplnej debate nájsť svoju novú podobu. Vladimír Mináč vo svojich pamätiach Návraty k prevratu spomenul, ako sa ho Peter Weiss pýtal: Baťko, kam až môžem zájsť. A on mu odpovedal, až celkom na kraj. Až k sociálnej demokracii. Aj o tejto premene je táto kniha,  osobitne kapitola 11. Na prezentácii autorka povedala, že ju dala čítať Petrovi Weissovi (nemal vážne pripomienky) a Milanovi Ftáčnikovi. Ten jej kapitolu vrátil, nehovoril nič a keď naliehala, aby povedal, čo si o nej (kapitole) myslí, povedal: som zhrozený. Je to kapitola nazvaná Lesk a bieda SDĽ. Treba priznať, že Brigita Schmögnerová nebola v jej začiatkoch jej účastníčkou, nezaznamenala podstatné deje celkom presne. Ako kardinálny uzol, ktorý bolo treba rozťať, pomenúva vznik dvoch platforiem, no kvas, cez ktorý vznikal, nepozná. Ako jedna z iniciátoriek vzniku Platformy socialistickej orientácie versus Platforma komunistickej obnovy by som autorke (aj prípadným historickým bádateľom) rada dala do pozornosti knihu spomienok zakladateľa Ústavu molekulárnej biológie profesora Jána Zelinku Od romantiky k vede a politike (str. 493 – 500).

Pozoruhodný je aj analytický pohľad na účinkovanie Vladimíra Mečiara v politike. Jeho pokusy o koketériu s Ruskom sa nestretli s pochopením, aké očakával. Jeľcin si pre malé Slovensko nemienil rozhádzať vzťahy so Západom, a tak Mečiarove pytačky boli také, ako všetky ostatné. Vznikli v jeho hlave a tam aj zostali. (V tejto súvislosti si spomínam na jednu nedeľu – spolu s Pavlom Kanisom sme boli na Úrade vlády, Vladimír Mečiar nám kreslil, ako sa on a jeho hnutie posunie napravo, vytlačí KDH a SDĽ zaujme ľavé krídlo…)

Najdôležitejšou časťou Knihy o vládnutí je vstup SDĽ do vlády, ktorý ju zároveň pochoval. Funkcionári, ktorí na seba vzali bremeno zodpovednosti za krajinu (tak to vysvetľuje aj B. Schmögnerová)  pracovali s nasadením všetkých svojich tvorivých síl, vykonávali reformu, verejnosťou a médiami vnímanú ako pravicovú a dodnes tak oceňovanú , ktorej plody si pripísala SDKU. SDĽ nadelili médiá titul lavírujúcej strany: aby nestratila všetkých voličov, chcela sa aspoň navonok tváriť ako samostatná ľavicová strana. Z dokumentov, ktoré Brigita Schmögnerová precízne a dôsledne zoradila, je zrejmé, že nemožno byť tehotná tak trochu,  a že SDĽ mala iba dve možnosti a obidve by viedli k tomu istému výsledku: ak by v roku 1998 nebola podporila protimečiarovskú koalíciu, zničili by ju médiá a nespokojnosť aj vo vlastnej strane (ktorá vo voľbách získala dobrý výsledok a sama by sa odsúdila do pozície outsidera). No a vo vláde, kde o nejakej samostatnej ľavicovej politike mohla iba snívať, to viedlo k rovnakému výsledku.

Napriek politickému debaklu pôsobenie ministrov za SDĽ vo vláde je pozoruhodnou stopou v slovenskej histórii. Spory o dane – kľúčová agenda v politike, boj Brigity Schmögnerovej proti oslobodeniu „dane zo smrti“, reforma daní, dobiehanie do EÚ a OECD, riešenie krízy daní, reforma manažmentu financií štátu, podnikanie v medziach zákona, diktát MMF a SV – to sú ekonomické kapitoly knihy, ktoré si zaslúžia analýzu, ale na tú si ja netrúfam. Ako poznamenala autorka aj na prezentácii,  scenár transformácie sa písal za Atlantikom dávno predtým, ako ho začal ešte v ČSFR uskutočňovať V. Klaus. Charakterizovala jeho neoliberálny model v Pobaltsku, v strednej Európe a jediný odklon v Slovinsku.  Pani Schmögnerovej patrí vďaka, že píše vecne a so znalosťou,  je to jej pohľad, jej činnosť a jej zástoje v ťažkom období pre krajinu, v ťažkom období pre stranu a z ľavicových pozícií. Čítať knihu Brigity Schmögnerovej je veľmi vzrušujúce a poučné najmä  pre dnešok.

V Pálffyho paláci kde predstavila Brigita Schmögnerová túto svoju vyše vyše tisícstranovú Knihu o vládnutí (pracovala na nej štyri a pol roka) si na uvedenie pozvala kolegov z vlády, niektorí sedeli pred publikom (Milan Ftáčnik a Ivan Šimko), niektorí v publiku (Ján Čarnogurský, Pavol Kanis, František Hajnovič, ale aj Anton Hykisch či Michal Borguľa, zo súčasných Anton Marcinčin). Strašne sa mi páčilo, ako môžu spolu sedieť a hodnotne diskutovať ľudia s úplne iným hodnotovým nastavením, ako si môžu vymieňať názory a pokúšať sa pochopiť jeden druhého, hoci vedia, že zásadne odíde každý so svojím názorom, ale nie s pocitom, že som svojho oponenta ponížil, a preto zvíťazil. Takto víťazia iba chudobní duchom.

V politike nie je dôležité to, čo nám predkladá, aby sme videli, ale to „za zrkadlom“. Táto kniha je „za zrkadlom“. A možno ponúkne aj približnú predstavu, čo sa deje „za zrkadlom“ dnes. Aj to je dôvod, prečo sa nerada vyjadrujem k živým „kauzám“, lebo viem, že v skutočnosti o nich nič neviem, rovnako ako o nich nič (alebo málo) vedia tí, čo aktívne útočia či bránia. Ako hovorí múdry Kohn – všetko je inak.

Zavolajme Chmelára, nech to vyzerá polemicky

22.12.2016

Začiatkom januára sa máme dozvedieť, na čo prišla vyšetrovacia komisia RTVS. Pripomeňme si, čo vyšetrovala. Obchodník s informáciami Kočner, známy z afér Markíza, Oskar Fegyveres, Richard viac »

Pozor, nepriateľ útočí, neverme mu!

13.12.2016

Jeden môj priateľ chirurg mi mal vybrať stehy. Slúžil na pohotovosti a kým som čakala v poradí, bola som svedkom peknej príhody. Všeobecne známy človek, povedzme celebrita, priviezol na vozíčku viac »

Ide dravec priamo na vec!

12.12.2016

Politici sú obyčajne takí okrúhli, že sa nedajú zachytiť. A potom je tu Richard Sulík, toho sa oplatí počúvať, on je priamy ako rovná daň, ktorú vymyslel a Mikloš realizoval. Ide dravec viac »

Prístavný most, zápcha

Najzaťaženejší most na Slovensku dvakrát uzavrú

17.08.2017 15:15

V nočných hodinách počas dvoch sobôt bude uzavretý najzaťaženejší cestný most na Slovensku - Prístavný most v Bratislave.

nálezisko

Na Vyšehrade našli kostol, o ktorom sa dosiaľ len špekulovalo

17.08.2017 15:00

Objaviteľov prekvapilo, že to nebol len malý šľachtický kostolík, ale pomerne veľká stavba. Dlhý bol 20 metrov, mal dve lode a zmestila sa doň asi stovka ľudí.

župné voľby, jedno kolo, kotleba

Pravicová koalícia sa v Nitre spojila proti Kotlebovi, v župných voľbách postaví Jána Grešša

17.08.2017 14:24

Koalícia pravicových strán chce riešiť rozbité cesty, školstvo, nemocnice aj domovy sociálnych služieb.

Pauline Hansonová, burka, senát, australia, senatorka

Austráliu pobúrila senátorka v burke. Jej snaha o zákaz odevu podporu nenašla

17.08.2017 14:18

Austrálska krajne pravicová senátorka Pauline Hansonová vyvolala rozruch, keď prišla do parlamentu oblečená do čiernej burky.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 29
Celková čítanosť: 77700x
Priemerná čítanosť článkov: 2679x

Autor blogu

Kategórie