Gabriela Rothmayerová

Keď sa valia utečenci a stroj stojí

Vyhodili ma z autobusu.

Išla som z kina, bol večer, pod mrakom, v mysli mi ešte doznieval príbeh filmu. Na zastávke asi desať metrov predo mnou zastal môj spoj. Pobehla som, dobehla, nastúpila. Autobus nič. Nehýbal sa. Ľudia sa začali mrviť. Odrazu sa pri mojom vchode zjavil muž v bledomodrej bundo košeli.

„Kua, čo sa chytáte tých dverí? Čo tu stojíte? Čo tu, kua, robíte? ! Ja tu môžem stáť aj do rána, kua, mne je to jedno…“ spustil na mňa. Asi preto, že som bola na rane.

Niekto za mojím chrbtom povie:

„Tá pani nastúpila iba teraz…“

A druhý hlas sa ma tiež zastane:

„Ona za to nemôže, to ja som sa držal dverí…“

Lenže na mňa vidno najlepšie. Nebudeme sa predsa zdržiavať hľadaním vinníka, keď ho môžeme rovno vyťahať za uši. Šofér zvyšuje hlas aj ostrosť nadávok: spôsobila som meškanie, lebo on nemohol zavrieť dvere, dozvedám sa. A stojíme. No nálada v autobuse sa mení. Proti mne. Najostrejšie vidia situáciu tí, čo nič nevideli. Je im to jasné: mám vystúpiť, lebo inak sa nepohneme. Šofér si postavil hlavu. A ako k tomu prídu ľudia, aby trčali kdesi na trase, lebo ja sa chcem viezť?

A ako k tomu prídem ja – myslím si v duchu spravodlivo rozhorčená. Ale ustúpim, veď múdrejší…

Po chvíli, kráčajúc po chodníku, si uvedomím, že autobus stále stojí na zastávke. Už som dosť ďaleko, obzriem sa a vidím že šofér vyhodil aj ostatných cestujúcich. Porucha nebola vo mne, ale v stroji.

Doma si pozriem správy – zo všetkých internetových magistrál sa na mňa valia utečenci. Jedni im nosia vodu, pečú koláče a nahlas sa hanbia za tých, čo tak nerobia. Druhí sa boja chudoby chudobných, lebo im ukrojí z tej ich, domácej. Mela je to riadna. Najlepšie nadávajú tí, čo nevedia nič. Alebo vedia príliš veľa. Možno sa čoskoro do seba aj pustia. Len stroja s poruchou sa nedotýka nikto. A tak budeme čoskoro bežať všetci. Len kam?