Gabriela Rothmayerová

Ak už raz svojim voličom povedala, že Nemecko utečencov víta, tak to tak bude. Aj keby ich mala zajtra násilím deportovať, kam ani tak veľmi nechcú. Jej politika je jasná: hrá na svojich voličov, a tak nemôže ustúpiť. Ukázať nerozhodnosť je – kopať si politický hrob (Machiavelli). A čo je najlepšie – pani Merkelová určite vie, že na svojich voličov hrajú aj tí spurní predsedovia vlád oklieštenej V4. Lenže ona má v rukách lepšie karty.

Internetový ľud je rozhodnutím európskych ministrov dotknutý. Je to násilie, valec silnejších, takto sa predsa so slobodnými a rovnocennými štátmi nejedná. Nahnevaní sú aj lídri V4.

Až teraz? A čo tie banky namiesto tankov v Grécku? Tam sme tlak necítili? Z cudzieho krv netečie? Ale hra na silnejšieho predsa ukázala svoju tvár práve tam…

Európska väčšina ministrov vnútra zahrala svoj part. Vnútila kvóty na prijatie utečencov – lebo inak nemohla. Racionálne argumenty (presne ako v gréckej tragédii) boli zbytočným zdržiavaním. Nemecko predsa nemohlo stratiť tvár. Pani Merkelová utečencov pozvala, a pani Merkelová má svojich voličov. Tak trochu aj V4 (s výnimkou dvojtvárneho Poľska – lebo Tusk). Áno, aj malé štáty majú svojich voličov. A ak raz ich predsedovia vlád povedali, že kvóty nie, bez straty tváre nemohli otočiť.

Čo sa stane v skutočnosti? To je už iná pesnička. Slovensko, rovnako ako ostatní „vzbúrenci“, si svoju úlohu (prijať utečencov) určite splnia. (Tie „domáce úlohy“, ktoré nechcelo plniť Grécko…) Lebo Nemecko má kapacitu len na tých 800 000, o ktorých bola v úvode tejto tragédie reč. Ostatných zaopatria európskymi peniazmi a pošlú na smutnú púť po Európe. Ich osud nie je v hre, v osudí je politická tvár pani Merkelovej. Ostatní sú štatisti. Napokon – opäť ako v gréckej tragédii…

A ktorých osemsto tisíc úbohých ľudí na púti za lepším životom si vytiahne z osudia šťastný lós? To je rovnaká otázka, ako v prípade tých štyroch rodín, ktoré pozval do svojich víl filantrop a aktivista Bob Geldof. Ako v pyramídovej hre – víťazmi nemôžu byť všetci.