Ak už raz svojim voličom povedala, že Nemecko utečencov víta, tak to tak bude. Aj keby ich mala zajtra násilím deportovať, kam ani tak veľmi nechcú. Jej politika je jasná: hrá na svojich voličov, a tak nemôže ustúpiť. Ukázať nerozhodnosť je – kopať si politický hrob (Machiavelli). A čo je najlepšie – pani Merkelová určite vie, že na svojich voličov hrajú aj tí spurní predsedovia vlád oklieštenej V4. Lenže ona má v rukách lepšie karty.
Internetový ľud je rozhodnutím európskych ministrov dotknutý. Je to násilie, valec silnejších, takto sa predsa so slobodnými a rovnocennými štátmi nejedná. Nahnevaní sú aj lídri V4.
Až teraz? A čo tie banky namiesto tankov v Grécku? Tam sme tlak necítili? Z cudzieho krv netečie? Ale hra na silnejšieho predsa ukázala svoju tvár práve tam…
Európska väčšina ministrov vnútra zahrala svoj part. Vnútila kvóty na prijatie utečencov – lebo inak nemohla. Racionálne argumenty (presne ako v gréckej tragédii) boli zbytočným zdržiavaním. Nemecko predsa nemohlo stratiť tvár. Pani Merkelová utečencov pozvala, a pani Merkelová má svojich voličov. Tak trochu aj V4 (s výnimkou dvojtvárneho Poľska – lebo Tusk). Áno, aj malé štáty majú svojich voličov. A ak raz ich predsedovia vlád povedali, že kvóty nie, bez straty tváre nemohli otočiť.
Čo sa stane v skutočnosti? To je už iná pesnička. Slovensko, rovnako ako ostatní „vzbúrenci“, si svoju úlohu (prijať utečencov) určite splnia. (Tie „domáce úlohy“, ktoré nechcelo plniť Grécko…) Lebo Nemecko má kapacitu len na tých 800 000, o ktorých bola v úvode tejto tragédie reč. Ostatných zaopatria európskymi peniazmi a pošlú na smutnú púť po Európe. Ich osud nie je v hre, v osudí je politická tvár pani Merkelovej. Ostatní sú štatisti. Napokon – opäť ako v gréckej tragédii…
A ktorých osemsto tisíc úbohých ľudí na púti za lepším životom si vytiahne z osudia šťastný lós? To je rovnaká otázka, ako v prípade tých štyroch rodín, ktoré pozval do svojich víl filantrop a aktivista Bob Geldof. Ako v pyramídovej hre – víťazmi nemôžu byť všetci.