Gabriela Rothmayerová

O dvoch košických  natieračoch a ich preveľkom strachu

Gabriela Rothmayerová
Dvaja natierači z Košíc majú už dlho slušný džob: vezmú kýbeľ farieb a idú do šichty. Pooblievajú sochy, busty, pamätné tabule a s nadšením čakajú odozvu. Vedia, že čím väčší cirkus, tým väčšia sláva. Zo zálohy sú im naporúdzi výťahové strany a ich nové väčšiny, ktoré by sa rady nechali zatknúť a súdiť, aby bolo ruchu až nad mraky. Sú ich plné noviny, televízie, rádiá, lebo ich asistenti s kamerami a mikrofónmi slúžia tiež spoľahlivo.

A verejný diskurz sa spoľahlivo necháva zatiahnuť do hlúpej hry, kde štýl určuje vystrašený malomeštiak.

Čoho sa ale po dvadsiatich siedmich víťazných rokoch ten vystrašený malomeštiak tak strašne bojí?

No predsa „ich“. Tých, čo hrozili (podľa udivujúco čulej legendy) krviprelievaním, tankami. Ba Milan Kňažko v predvolebných Matovičových novinách napísal, že v bratislavských uliciach tie tanky dokonca boli!

Kto boli tí „oni“?

My sme sa neposrali od strachu iba preto, že sme vedeli, že oni sa poserú skôr.

Hrdina novembra a Žantovského špionážneho thrilleru Ochlazení (Prostor, 2016), kafkovský Jozef K. odpovedá lakonicky: „… my sme mali o tých druhých celkom presnú predstavu. Boli to prostatickí skorumpovaní prepití paprdovia, ktorí už neverili ničomu a nemali za čo bojovať, okrem práva nakupovať chľast vo vlastných obchodoch. My sme sa neposrali od strachu iba preto, že sme vedeli, že oni sa poserú skôr.“

Dnes sme v nepriznanej vojne aj o výklad histórie. A ako v každej vojne, ide aj v nej o lup. Vojnovú korisť. Zatiaľ sa krížia meče slovné, sem tam iskrí naozajstný oheň. No kým vzbĺkne naozajstné peklo, nastáva ochladenie.

Domáce, ale aj to medzinárodné, ktoré môže mať nečakané a nechcené následky.

Žantovského Ochlazení svojím politickým podtextom pripomína Odcházení jeho súpútnika a brata v zbroji v disente Václava Havla. Disent, pocit výlučnosti (nezamieňať s vylúčením), je v románe tiež viac než prítomný.

Román o blízkej budúcnosti vznikal – ako sa dozvedáme v autorskej poznámke – v roku 2007, to bol ešte Michael Žantovský vysokým diplomatom (veľvyslancom v Spojenom kráľovstve, Izraeli, predtým v USA), a preto vyšiel v roku 2008 pod pseudonymom Daniel Wolf. V čase, keď sa medzi Západom a Ruskom priostrili vzťahy a zo zemného plynu a ropy sa stal nástroj na vybičovanie politických vášní. V čase, keď ruský prezident Putin v mníchovskom prejave vyslal signál, že aj Rusko má svoje hodnoty a nemieni sa ich vzdať.  V čase, keď bol dávno mŕtvy Sovietsky zväz a spolu s ním pochovaný komunizmus ruského typu, no dávno boli preč aj časy romanticky naivného Gorbačova a vulgárneho opitého Jeľcina. Z poddajného Ruska sa stal opäť nebezpečný nepriateľ – bez ohľadu na to, že sovietsky komunizmus vystriedalo pravoslávie a bohatstvo „nových Rusov“ už nemá nič spoločné s „komunizmom“.

Dej románu sa začína v Bielorusku, kde prebieha ďalšia farebná revolúcia.  Tentoraz pomenovaná podľa bieloruskej vlajky – červenobiela. Opísané fiktívne udalosti nápadne pripomenú čitateľovi skutočný dej, ktorý sa odohral o niekoľko rokov neskôr na námestí svetovo známom ako Majdan. Len s tým rozdielom, že legálne zvoleného prezidenta z krajiny nevyženú, ale zabijú a Bielorusko obsadia vojská Ruska. Čím sa začne aj pre dovtedajšieho českého špióna Jozefa K., ktorý na veľvyslanectve v Minsku pracuje pod krytím kultúrneho atašé, osobný príbeh. V dramatickom deji sa „odkope“, Bielorusi ho vyhostia spolu s ďalšími západnými špiónmi, ktorí rovnako pracovali na veľvyslanectvách pod krytím diplomacie a podporovali bieloruskú opozíciu, a tak ho doma, kam sa vracia z Minska, čaká nemilý osud: nemôže plniť dovtedajšie zadania, pretože jeho identita je odhalená. Dostane však šancu, hoci tá na začiatku vyzerá veľmi biedne. Má sledovať akéhosi bohatého biznismena, z ktorého sa vykľuje bývalý vysoký dôstojník kontrašpionáže. Činnú službu zanechal ešte pred prevratom, odvtedy sa venuje len svojim obchodom, no pre čosi sa zdá, že môže byť zaujímavým objektom. Vysvitne, že v mladosti sa priatelil s ruským dôstojníkom Voronenkom, slúžiacim v Prahe, a ten sa medzičasom stal ruským prezidentom. No a po bieloruskom výboji, keď na Rusko uvrhne Západ sankcie, Voronenko odpovie utiahnutím kohútika s plynom a ropou. Európa začne mrznúť. A náš špión Jozef K. zistí, čo by mohlo toho ruského mužika na prezidentskom stolci zastaviť.

Dej románu je skomponovaný ako dobrá detektívka, sám autor hovorí, že so spravodajskou činnosťou nemá skúsenosť, ale od špiónov sa mu dostalo echo, že všetko v deji je veľmi hodnoverné. Neprezradím celý dej, stojí za prečítanie.

Malomeštiaci sa obávajú sa, že sa z víťazov roka 1989 stanú porazenými. A sú vydesení.

Dôležité je v románe čosi iné, a súvisí to aj s našimi natieračmi z Košíc: ak demokratom, ale najmä „demokratom“ Západu neprekážajú saudskoarabskí tyrani, ak dokážu privierať oči nad izraelsko-palestínskymi masakrami, ak sa dokonca uchádzajú o priazeň tureckého Erdogana – čo ich vedie k takej krutej nenávisti k Rusku? Čoho sa obávajú?

Obávajú sa, že sa z víťazov roku 1989 stanú porazenými. A sú vydesení. Preto natierajú a ešte lepšie pomyjami zalievajú celú čerstvú históriu. Aby smrdela. Aby smrdela najmä mladým, ktorí o nej už nič nevedia.

Jozef K. v románe Ochlazení to povie jasne:

„… v štátnych štruktúrach by nezostal kameň na kameni. Zmenila by sa nielen vláda a vládnuca garnitúra, ale tiež zahranično-politická a bezpečnostná orientácia krajiny. Eurobyrokrati a atlantickí experti by boli náhle z módy ako vlaňajšia úprava webových stránok. Kto bol včera prvý, bude dnes posledný, spieval Vladimír Merta a tí poslední mohli byť zase prví…“

A tak sa hrajú na disidentov. Čím strašne a trestuhodne ničia ich povesť, lebo mnohí za tie roky sovietizácie boli obdivuhodne statoční a naozaj niesli veľké riziko, a mnohí sa iste hanbia za tieto úbohé natieračské brigády. Za všetky krivdy, zmarené životy, patrí poškodeným ľuďom veľké ospravedlnenie. A nikto by nemal takto úboho poškodzovať ich boj, kde skutočne hrozilo nebezpečenstvo.

„… Disidenti boli tak trochu ako pokazené hodinky, neschopné sa posúvať s dobou, ale napriek tomu ukazujúce dvakrát denne správny čas. Neboli ani rudimentom, ani atavizmom, ale mutáciou. Ak by sa ich narodilo dosť alebo pokiaľ by prispôsobivú časť ľudstva zničila extrémna vlna prirodzeného výberu, zmenili by svet a nastolili éru nového človeka. Lenže evolúcia vie svoje a azda preto disidenti vždy zostávajú exotmi, soľou zeme, vykúpením našich vín.“

Ale naši natierači nie sú nijakí disidenti, sú to stredno-prúdoví malomeštiaci, ktorí vedia, že im nič nehrozí, a tak zažívajú svoje minúty slávy.

Urobme natieračom zbierku na vlečku hnoja

Mohlo by sa im však stať, že sa im minú kýble a farby. Čo tak urobiť zbierku a poslať tým dvom natieračom a ich aktivistom vlečku hnoja? S farbami to už začína byť trochu nuda bez zápachu. Zoznam všetkých, čo im naháňajú smrteľný strach, si už urobia sami. Možno zaasistuje ÚPN, ale keby mali problém, nech sa obrátia na nejakých starých ešte žijúcich funkcionárov. Možno ich nájdu aj vo vlastných radoch.