Gabriela Rothmayerová

Michal Kováč bol najväčšia a najúspešnejšia operácia pravicovej opozície. Viedla k vytvoreniu širokej koalície, v ktorej našla smrť SDĽ, ale to bola – vojenskou terminológiou povedané – plánovaná strata. Takmer ako dve muchy jednou ranou. Cieľ operácie bol grandiózny: poraziť Vladimíra Mečiara, ktorý sa voľbami vždy predral k moci. Jeho voliči ho podržali. Nech by robil akékoľvek psie kusy.

Spočiatku to vyzeralo na márny zápas, hoci škáročky sa hľadali dlho a žiadna nezostala nevyužitá. Mečiar bol v strehu. O jeho kvalitách vtedy nepochyboval ani Michal Kováč. „Príde Vlado, on niečo vymyslí,“ spomínal pri príležitosti úmrtia prezidenta Jozef Moravčík na chvíle bezradnosti v HZDS.

Kosa na kameň narazila pri Ivanovi Lexovi.  Ktovie, prečo mu Michal Kováč prestal dôverovať. Vedel už, že tajná služba sleduje jeho syna? Vedel o tom, že Michal Kováč mladší je zapletený do podvodu v Technopole?

Keď sa prevalilo, že na Michala Kováča ml. je vydaný medzinárodný zatykač a že ide o milióny amerických dolárov, prituhlo. Podľa publikovaných informácií Ivan Lexa  využil SIS a dal odvliecť  za hranice (do Rakúska) hľadaného možného delikventa. Zhodou okolností prezidentovho syna.

A v tejto chvíli sa začala tá slávna operácia opozície. Michal Kováč sa zaťal. Po tom, ako ho chcel Vladimír Mečiar zlomiť cez syna a jeho (údajný) podvod, postavil sa na aktívny odpor a opozícia sa okolo neho zomkla ako jeden muž. Michal Kováč bránil syna, ale opozícia dobýjala svoje víťazstvo. Preto neprotestovala, keď  udelil svojmu synovi amnestiu. Až následne prišla druhá amnestia, ktorá dodnes vraj traumatizuje slovenskú spoločnosť.

Opozícia vždy musí kopať do členkov vládu a vždy musí hľadať spôsob, ako ju dať dolu. Keď umrel prezident, na ktorého si od roku 1998 nespomenuli, šíbri v pozadí mocenskej hry zavetrili: pri zdvihnutých emóciách sa dá dosiahnuť bez veľkej námahy konečný cieľ, povalenie vlády, presnejšie, zničenie jej najsilnejšej súčasti – Smeru-SD. (Tí ostatní budú raz koaliční partneri.)

Preto bol Kiskov, Demešov a Kováčov prejav v kostole politickým atakom na „amnestie“, v skutočnosti na Roberta Fica osobne (aj keď ten s Vladimírom Mečiarom v aktuálnom čase viedol korektný politický zápas).

Politické prejavy z Dómu svätého Martina sa vysielali do sveta naživo a vlny z tých hodených kameňov sa šíria úspešne cez mediálne kanály ďalej. Presne v duchu myšlienky novinového magnáta W. R. Hearsta: vy dodáte obrázky, ja dodám vojnu. Politické témy diktuje médium verejnej služby, ktoré sa úspešne transformuje na opozičnú televíziu. To nebol pohreb Michala Kováča, to bola naplno využitá príležitosť na politický útok. Zaujímavé bolo sledovať ľud v uliciach: zostal chladným, hoci zástavníci opozície v médiách mlátili do klávesníc PC a horlili pred kamerami.

Čo sú tí ľudia (voliči), necitliví, slepí, nechcú spravodlivosť?

O Mečiara už dávno nejde, ide o jeho bývalých voličov. Tých treba zahanbiť, prípadne znechutiť. Prečo? Pretože po Mečiarovom pozvoľnom páde prebiehali k  Smeru-SD, resp. k SNS. Aj vďaka ich hlasom tieto dve strany nabrali na sile. Ak ich opozícia s výdatným prispením Andreja Kisku a médií – kde sú účinne resuscitovaní projektanti Mečiarovho pádu a Kováčovho víťazstva  – rozpráši, kyvadlo sa vychýli. Títo skúsení šíbri vedia, že získať na stranu opozície prezidenta sa podarilo prvý, aj druhý raz. Ale teraz to ešte nestačí, treba dosiahnuť, aby voliči prestali veriť všetkým. Veď voľby môžu mať aj nízku účasť, hlavne, aby prišli „naši“.  A tak treba oživiť „Mečiarove amnestie“, mladým podsunúť, že je to taký malý Norimberský proces, prípadne proces s juntami latinskoamerických diktatúr. Mladí už dávno netušia, o čo v skutočnosti išlo, treba podávať dobre napísaný jednoduchý príbeh, v ktorom dobro zvíťazí nad zlom, lžou a nenávisťou. Účinok sa dostaví.

Nejde o spravodlivosť, o mŕtveho muža už vôbec nie. V hre je zápas o moc. Politici – ktorí nie sú schopní obstáť v regulárnej politickej súťaži – a ich komplici, využívajú dokonca aj smrť človeka na to, aby dobyli pre seba územie. Taký malý Majdan, veď nie náhodou v ňom spoznávame tvár Pavla Demeša.