Rádio a televízia oslavovali. Rádio deväťdesiatku decentne, so symfonickou hudbou aj orchestrom ľudových nástrojov, s Jesennou láskou (Válek), aj Baladou o poľných vtákoch (Kamil Peteraj) v podaní Miroslava Žbirku, (ktorý sa premieňa na Woodyho Alena). S erbovými hlasmi rozhlasu – Karolom Machatom, tetou Vierou Bálinthovou, s erbovými redaktormi, dramaturgmi, režisérmi, hudobnými redaktormi, zvukovými majstrami. Všetci boli doma, tam v obrátenej pyramíde. V hľadisku tvorcovia, na javisku umenie a doma azda pekný zážitok. Vysielalo sa naživo na všetkých okruhoch (je ich deväť), live aj v televízii (na Dvojke).
Televízia oslavovala šesťdesiatku salónne. Usadila sa v národnom divadle (historická budova SND). Bolo to trochu ako ples v opere, kopa kamier a hostia. Zväčša tí, ktorí na takéto plesy chodievajú.
Opäť naživo a zábavne. Aby bola zábava naozaj zábavná a aby iskrila, treba sa dotýkať vysokého napätia. (Lebo vie sa, že je to bez rizika, ono nekopne.) A tak kamera niekoľkokrát ponúkne divákom tvár Lipšicovho a Grendelovho kamoša Dika. Odskočil si z dovolenky na tento fun večierok, aby naplno zažil, ako za ním spriaznený manažment a spriaznení politici stoja, ako ho nedajú. Milan Kňažko vo svojom prejave to aj povie: radšej som si svoj príhovor napísal, aby po ňom nemusel ísť niekto na dovolenku… Sála tlieska, rozumieme si!
Televízia má šesťdesiat rokov, prešli ňou kameramani, zvukoví majstri, osvetľovači, dramaturgovia, režiséri, autori a redaktori. Účinkovali herci, ktorí vďaka tým všetkým skôr vymenovaným získali známosť a pocit dôveryhodnosti u divákov. V programe dostali hlavné slovo. Ukážky z ich tvorby sú z minulého storočia a tvorili nielen základ, ale aj podstatu dvojhodinovej šou. Ešteže máme ten archív!
Ale, aby sme boli spravodliví – bola aj Dominika Cibulková. Ktorá ale vo vysielaní pri dosiahnutí svojho triumfu v RTVS nebola…
Všetko fajn, večer odsýpal.
Princíp plnej sály tvorov, z ktorých niekoľkí vystupujú na javisku, vynašiel režisér Ján Roháč. Tie Silvestre sa ale dodnes dajú pozerať – asi preto, že scénky neboli na zábavu tým, čo sedeli v hľadisku. Jan Werich v jednom rozhovore poznamenal: „sranda se dělá zdola nahoru…“, a keď ľudia vidia, že „hore“ je mediálna societa, tak je to naopak. Bez srandy.
Bol to večer starých, už vlastne dôchodkových politikov a ich mladých sympatizantov. Bolo, skrátka, veselo, ale nebárs.
Ráno čítam v novinách: ako Beppe Grillo, taliansky komik a momentálne už politik strany, ktorej hviezda stúpa, v rozhovore pre rakúsky denník Die Presse hovorí: „Trump nadelil USA, ktoré roky šíria vo svete len nešťastie, poriadnu lekciu, bol to vraj ,mimoriadny Fuck-off-Day‘… je to výstraha pre všetky splesnivené demokracie a ich veľké médiá, ktoré informujú o starom, už neexistujúcom svete.“
Gabriela Rothmayerová