Gabriela Rothmayerová

Vídame ich – vypreparované ženy, podobné jedna druhej, lebo prešli rovnakým skalpelom, chlapíkov vždy jemne podpitých a silne alfa samcových. Hovoria si smotánka.

A tu prišiel jeden nápadne nenápadný muž s nápadne nápaditou ženou a celé to obrátili: za smotánku vyhlásili psa!

Silvia Lispuchová je novinárka, má tú cennú vlastnosť, že vie nielen písať, ale najmä počúvať. A Juraj Slezáček je herec, má tú cennú vlastnosť, že nielen hereckú tvorbu, ale aj vlastný život vie podať ako keby nič. Nápadne nenápadne, ale vždy s vtipom. A tak sa spoločne rozhodli ukázať, ako sa možno na Slovensku stať celebritou: stačí ochorieť na rakovinu a vziať si psa z útulku, doviesť ho na javisko a strčiť ho ako postavu do seriálu. Clork, šedivý, chlpatý, trochu nedôverčivý a veľmi verný pes sa teraz díva aj z knižky Ako sa stať celebritou.

Na životopisné rozhovory má na Slovensku patent Ján Štrasser. Vedie ich v jednotnom štýle: každý respondent čo najkrajšie ponadáva na minulý režim a na pozadí efektných jedovatých spomienok vyrastie príbeh človeka, ktorý napriek nepriazni režimu prežil vlastne veľmi úspešný a cenný život.

Silvia Lispuchová s Jurajom Slezáčkom zvolili inú cestu. Herec, pochádzajúci z dobrej advokátskej a umeleckej piešťanskej rodiny sa neuchýli k dobovej móde, práve naopak, Juraj Slezáček povie o sebe všetko! Aj to, čím celý život chorel, aj to, čím celý život bol. O dobe tým vypovie najviac: pretože režim zmení systém, ale ľudia v ňom ostávajú. A ak bol niekto podliak, tak ním zostal… Iba vyrovnaný človek a človek vedomý si toho, že nikomu neublížil, je schopný takého nadhľadu. Slezáček je obdarený zmyslom pre neuveriteľne láskavý humor. Zodvihne koberček, pod ktorým sa to všetko hmýrilo – vtedy aj teraz – a čitateľ sa len usmieva. Umelecké prostredie je vďačným terénom, no Slezáček nie je udavač. Nerobí zlomyseľnú Inventúru ako jeho herecký kolega Andy Hryc. On je vnímavý kamarát a spoločník dobrých i zlých chvíľ v živote Slovenského národného divadla, v ktorom strávil 50 rokov na javisku, a aj dve desiatky rokov na riaditeľskej stoličke.

Keď sa stal prvý raz riaditeľom, pozval ho na kávu minister kultúry Miroslav Válek a dal mu radu do života:

„Ak si myslíte, že vás všetci majú radi, tak ste nenormálny…“

Juraj Slezáček je normálny, a predsa o ňom jeho kolegovia hovoria s úctou. Počula som to na vlastné uši – keď prišli privítať jeho knižku. Marína Kráľovičová, Zdenka Studenková, Kamila Magálová, Oldo Hlaváček, František Kovár, Ján Koleník, aj slávny režisér Ernest Stredňaský. Škoda, že to nemohol počuť aj on, lebo sa opäť lieči z tej svojej zlej choroby. Sám o nej rozpráva zľahučka, akoby o nič ani nešlo. Nepotrebuje čitateľa otráviť, on ho chce zabaviť, naladiť a vlastne ukázať, že to je život, ktorého sa netreba báť, iba proste ho prežiť. Každý príbeh v jeho rozprávaní, čo aký maličký, je vlastne anekdota s pointou.

„Jediné ocenenie spojené s finančným prilepšením, aké som kedy dostal, mi podľa mňa vybavila Marína Kráľovičová. Ministrom kultúry bol vtedy Rudo Chmel. Mal som tak okolo šesťdesiatky, a tak mi vraj dá cenu ministra – a strčil mi i nejakú obálku, čo človeka vždy poteší. Keď mi Schuster dával k šesťdesiatke prezidentské vyznamenanie (ako to už v mojom prípade býva, dodatočne), ešte sa mi aj ospravedlnil: „Prepáč, je to len druhého stupňa. Prvého už nemáme.“
Juraj Slezáček sa vyznačuje mnohým, mám rada jeho úsporné herectvo, v každej úlohe akoby iba vytváral priestor pre kolegov, nech sa zaskvejú, lebo sám má z toho radosť. A predsa mi jeho postavy žijú v mysli desaťročia! Ten bezradný Pierre Bezuchov z Vojny a mieru alebo ten jeho dedinčan v Radičkovej hre Pokus o lietanie! Nikto ich neprekoná. Najviac ma ohromí vždy jeho inteligentná sebairónia. Ako sa stať celebritou (kniha, ktorú s ním písala Silvia Lispuchová) je ňou okrášlená. Hrdina je v nemocnici, ale veľmi by si zaslúžil zažiť priazeň publika. Azda ju precíti v zápase, ktorý musí viesť… Držme mu palce!