Gabriela Rothmayerová

Takto vyzýval Matovič voličov pred voľbami. Ide o všetko! Politológ Michal Horský sa vtedy pousmial – áno, Matovičovi a jeho bratrancovi ide o všetko.

Poslankyňa Nicholsonová, zvolená s osemdesiatimi piatimi tisícmi krúžkov, je nešťastná: je v parlamente, ale nemôže pracovať, lebo vládne väčšina. Je z toho zúfalá. Pýta sa sociológa Fedora Gála, čo má robiť? Preto chodí na ulicu, lebo nevie, čo má robiť, a ona by tak chcela! Chodí ju podporovať rovnako frustrovaná časť (jej) voličov a všetky médiá o tom informujú. Denne. Slobodne. Nezávisle. A urážajú nevdojak tú prevažnú časť voličov (samozrejme, označovaných za hlúpych, starých, nevzdelaných, lenivých atď.), ktorí využili svoje volebné právo, odovzdali hlas iným stranám, tie strany získali väčšinu a vytvorili vládu. Na prekvapenie pani poslankyne Nicholsonovej si dovoľujú vládnuť („valcovať“, aby to znelo ako za Mečiara). Asi jej nikto pred voľbami nepovedal, že demokracia je založená na väčšine. Väčšina nie je spravodlivá ani nespravodlivá, je iba väčšinou. V parlamentnej demokracii to tak býva. V pokojnejších časoch vládne väčšina nudne, zrelí opoziční poslanci ovládajú parlamentné obštrukcie, používajú vtip, sú duchaplní a získavajú svojím rozumom, nadhľadom, dobre vyvolanými emóciami nových voličov. Vedia, že si na svoju príležitosť musia počkať. Stačí na to tak málo: namiesto osemdesiatpäťtisíc preferenčných hlasov získať 762 360 (ako ich získal poslanec Robert Fico, ktorý sa vďaka tým hlasom (nie samozvane) stal predsedom vlády. Za každým poslancom sú občania a každý jeden hlas, odovzdaný vo voľbách, je rovnocenný. Tí voliči by napríklad mali radi taký priestor v médiách, aký má frustrovaná menšina. Namiesto toho sú denne obšťastňovaní aktivistami, toho času nespokojnými poslancami, ktorí chcú vládnuť a nemôžu, lebo nemajú dosť hlasov. Samozrejme, že je to detinské, ale keďže Matovič už pred voľbami oznámil, že ide o všetko, aj politológovi zamrzol úsmev na perách. Matovič a jeho aktivisti sa totiž rozhodli, že voľby neplatia, lebo oni nevyhrali. Inak sa to volá anarchia…

Táto nákaza rušenia demokratických volieb sa už šíri. Najnovšie v Košiciach, kde aktivisti, ktorým sa nepáči nový systém parkovania, žiadajú primátora Rašiho, aby vypadol. Prešiel síce voľbami, jasne (a za neobyčajne neférových podmienok) zvíťazil, ale to je jedno. Pripomína mi to odkaz rodiča, ktorý do žiackej knižky svojho syna učiteľke napísal: táto päťka neplatí!

V totalitnej spoločnosti, kde nie sú voľby slobodné, je aktivizmus mimoriadne žiaduci. Občania sa nemajú ako inak vyjadriť, domôcť sa svojich práv. Aktivizujú sa a totalitná moc ich reálne ohrozuje (najdlhšie väznený disident v ČSSR Petr Uhl podal o tom svedectvo v knihe Dělal jsem, co jsem považoval za správné.) Ale my sme v roku 1990 prijali systém parlamentnej demokracie. Možno si to aktivisti nevšimli, keďže oni chcú všetko. A ak voľby „nedopadnú“, tak to „všetko“ chcú hoci aj násilím. A hneď, lebo inak „vám urobíme zo života peklo“ (R. Sulík).

Od volieb vyšiel už druhý prieskum, ani jeden nezaznamenal výrazný úpadok Smeru-SD. Napriek tomu denne čítam, že Smer SD sa scvrkáva a upadá, ako upadol Mečiar a Dzurinda. Možné to je, len mi chýbajú dáta. Vie niekto niečo, čo nevieme my, smrteľníci? A kde na to chodí?

„Scvrkávajúcej“ sa strane Smer SD namerali toľko (26,2), koľko nedosahuje ani súčet tých SaS a Matoviča a spol. –  16,6 plus 9 je stále len necelých 26. A to napriek denno-dennej mediálnej masáži. Ozaj, vie si niekto predstaviť, ako by to vyzeralo bez nej?

Čo tu ešte platí, ak sa časť spoločnosti rozhodne, že demokratické inštitúty rešpektovať netreba?

Tu už naozaj ide o všetko.