Gabriela Rothmayerová

Gabriela Rothmayerová

Vláda sa zložila z víťaza volieb a „zradcov“. Toto sme čítali po voľbách. A dočkali sme sa aj prvenstva v opustení strany, ktorej voliči nesplnili jeho očakávanie. Miroslav Beblavý nielenže plesol dverami krehkej Siete, ale v tých hektických dňoch vyzval, aby ho „statoční“ nasledovali. A novinári usilovne zo všetkých trúb hlásili: už je pod výzvou podpísaných päť, sedem, pätnásť… členov strany Sieť! Prvá náhradníčka, ktorá by bola mohla nastúpiť do parlamentu po vykopnutí  predsedu Radoslava Procházku do ministerského kresla, oznámila, že koalíciu nepodporí. Čím rozhodla o politickej budúcnosti svojho dovtedy šéfa, ručiaceho za volebnú kampaň aj časťou svojho osobného majetku.

Napriek neochvejnej podpore novinárov, akcia „x statočných“ skrachovala.

Novinári sa vzápätí pustili do napoleonských výprav, každú sprevádzali niekoľkominútové šoty v televíziách, asi najdôkladnejšie v tej verejnoprávnej. (Rozhlas tiež nezostal bokom.) Lebo verejnosť má právo na informácie. (Tak napríklad sa verejnosť nestihla dozvedieť, že táto „zradcovská“ vláda už v medzirezortnom pripomienkovaní posudzuje návrh zákona o osobnom bankrote a exekúciách, ktorý odvalí osudový kameň zo života tisícov rodín. Nedalo sa ľudí potešiť, lebo ich bolo treba nazlostiť. Vysielací čas zaplniť aktivitou opozície, keďže redaktorky média verejnej služby – súdiac podľa ich príspevkov – verne slúžia politikom, ktorí by chceli voľby opakovať dovtedy, kým by sami nezasadli do vládnych lavíc a tých ostatných do nohy nedali pozavierať. No, do nohy asi nie, Lucia Žitňanská, ak bude dobrá, by možno prežila… )

Mohutnú delostreleckú prípravu v televíziách sprevádzali a sprevádzajú komentáre v printových médiách o trajektórii vládnych strán smerom ku dnu. Osobitnú pozornosť  si zasluhuje, samozrejme, tá najväčšia, ktorá komentátorom už roky pripomína házetdées, veď aj voličov má tých istých… dolu s nimi! Jeden titulok z júna sa mi páči obzvlášť: kam až musia padnúť preferencie – pod dvadsať, pod pätnásť percent?

Nepadli, ba tie júlové (29,9 percenta pre Smer-SD) radšej nikto ani nekomentoval. Asi neplatia. Ale všetko sa môže zmeniť, nie je ešte všetkým dňom koniec.

Veď bedliví pozorovatelia skúmajú každý deň bledosť na tvári predsedu vlády a či sa kruhy pod jeho očami prehlbujú, a ak aj nie, je jasné, že je vyhorený. A že to už dlho nepotrvá. K tomu zaznejú vždy nejaké zasvätené pocity a reči zo zákulisia, z ktorých sa Robert Fico dozvedá, čo si myslí a čo plánuje. Ktovie, čo si o tom myslí – lebo od nikoho naozaj zasväteného som nikdy nepočula, že by sa chodil zdôverovať so svojimi tajnými plánmi. Ale „zasvätení“ komentátori vedia, hoci nepovedia, kde sa ich pocity rodia. Good Luck!

Už  od čias Machiavelliho je jasné, že najlepšie sa nepriateľ dobyje zvnútra, a tak keď europoslanec a dve europoslankyne za Smer-SD začali kádrovať vlastnú stranu, vo všetkých médiách dostali priestor. Žiadne také, že iba niekde na facebooku, tí starší občania, čo sú stále takí zadubení a nechápu vôľu politickej „elity“, sa to musia dozvedieť tiež. Boris Zala síce zvolil na svoj útok nečítaný Denník N (podľa dostupných informácií má náklad 3 tisíc výtlačkov) a zdôvodnil to tým, že bloguje práve v Denníku N pre jeho transparentnosť, teda že nie je financovaný nejako pokútne nejakými oligarchami. Ten zázrak, ako sa to dá, by iste radi poznali editori webov, ktoré naozaj žijú iba z milodarov čitateľov… Podobne sa pýtal vo svojom blogu Ján Čarnogurský, ale to si netreba všímať, vieme, že Ján Čarnogurský je ruský agent (hahaha). No Boris Zala veľmi presne trafil, lebo nečítaný Denník N sa nejakým zázrakom stal najcitovanejším slovenským médiom (dokonca aj v blízkom či ďalekom zahraničí), a tak sa aj jeho blog stal z večera do rána slávnym.

Včera podpísala táto smutná vláda (termín M. Hanus) novú zmluvu o spolupráci, Lucia Žitňanská vyzerá vraj smutnejšie ako vtedy, keď podporovala slávnu Annu Bubeníkovú, tú pani zo spisu Gorila, a veselý je vraj iba Andrej Danko. Toho po tom, ako nečakane vyskočila jeho popularita, dávajú komentátori usilovne dolu už teraz, aby im neprerástol cez hlavu ako ten Fico, lebo budúce hlasy odpadlíkov od Smeru majú ísť predsa inde, nie do SNS. Robia to ale tak nešikovne, že pohľad na ich urputné snahy je viac ako tristný.

Tak áno, máme možno smutnú vládu, no pohľad na novinárskych aktivistov je ešte horší. Voličom je to asi jedno, lebo ich dávno majú na háku. Všetkých. A to je naozaj neradostný pohľad.