Gabriela Rothmayerová

Asistent opozičného poslanca našiel pre svojho šéfa tromf do politického boja. Našiel ho nedovolene, ale pre svojho šéfa účinne. To znamená, že je pre svojho zamestnávateľa (politika) užitočný a on ho bude politicky chrániť. Pravidlá-nepravidlá, zákon-nezákon. Tromf, získaný nezákonne, má spustiť proces, na konci ktorého padne vláda. Politici, ktorí po tom túžia, prirovnávajú faul k vlasteneckému činu a Rybaniča k Assangeovi a Snowdenovi.

Maličký rozdiel tu je: Assange a Snowden sa tiež hrabali, kde nemali (podľa platných pravidiel), ale svoje zistenia nepoužívali ako politický tromf pre svojho politického zamestnávateľa. V tom je rozdiel medzi nimi a Rybaničom.

Rybaničov prípad je skôr podobný afére Watergate – pripomeňme si, o čo išlo: pracovníci Nixonovho aparátu sa vlámali do sídla Demokratickej strany, aby tam umiestnili odpočúvacie zariadenie. A novinári to odhalili… Lebo do politického boja sa vkradla nekalá praktika, ktorú zákon nepripúšťa. A následok bol, že Nixon v prezidentskom kresle padol. Ktohovie, ako by na Slovensku vyzeral politický boj, keby politiku nerobili novinári…, alebo ju robili, ale celkom inak – ako v Amerike.

A čo zistil Rybanič?  To podstatné: že politici Kaliňák, Počiatek  (a možno dodať, že napríklad aj prezident republiky či iní politici) vlastnia firmy. A tie s kým podnikajú? S takými podnikateľmi, akí na Slovensku sú. Možno sa domnievať, že firmy, ktoré vlastnia politici, sú oproti iným podnikateľom vo výhode aj vďaka množstvu informácií, aj vďaka spoločenskému postaveniu ich vlastníkov (hoci oni sa  oficiálne na riadení a manažovaní svojich firiem podieľať nemôžu). To je určite nefér – ale to sme nevedeli? Ak by mal byť Rybaničov „čin“ korunovaný úspechom, parlament by mal prijať zákon, aby v politike neboli podnikatelia. Ani tí, čo prepíšu príchodom do politiky svoje majetky na svoje manželky, deti, rodičov, tety Anky a svokry… O tom by mali byť protesty verejnosti. Taká malá veľká francúzska buržoázna revolúcia. No ale to by už bola naozaj revolúcia, nie kabaret, kde najlepšie vystúpenie má zostarnutý kabaretiér. Kto ju zorganizuje?

Lebo zatiaľ ide iba o to, aby podnikatelia z opozície vyprášili z vlády súčasných podnikateľov. A čo sa stane potom? Celkom nič. Príkladom môže byť Matovič: keď bola jeho rodinná firma vo vládnej koalícii Ivety Radičovej, odpustila sa jej podlžnosť. Celý terajší mediálno-opozičný cirkus je iba o tom: vy kradnete a kradnete už pridlho! Von z hory, aj my chceme!

Zatiaľ, podľa najnovších výskumov politických preferencií, sa napriek mediálnemu ošiaľu a masáži voličské sympatie nepohli: aj podľa nich má vládna koalícia stále väčšinu. SaS a Oľano nemajú ani spolu toľko, koľko upadajúca (podľa mienky politických komentátorov) strana Smer SD (26,2 versus 16,6 plus 9). Tak ak chce opozícia získavať, mala by sa poradiť s psychológom, hlasy voličov sa nezískavajú tak, že možný rezervoár urážam. Možno sa im raz podarí do tej hory prerúbať.

Otázka je, čo budú z toho mať moji príbuzní, ktorí to vo voľbách hodili „saske“ a Matovičovi. Asi dobrý pocit.

Gabriela Rothmayerová